„Hej, od Dunaja veje vietor, chudobného vždy zasiahne!“ – znie stará ľudová pieseň. Medzi poľnohospodármi má však svoju vlastnú verziu: „Hej, od Dunaja veje vietor, roľníka to vždy trafí!“
Takto, na konci roka, keď už väčšina poľných prác je za nami (aspoň tam, kde bolo šťastie), máme chvíľu času zamyslieť sa nad tým, prečo si túto pieseň občas spievame.
Náš sektor je základným kameňom modernej civilizácie. Pred dvoma storočiami žilo až 80 % obyvateľstva výlučne z poľnohospodárstva. Dnešný svet je však iný. Modernizácia, nové poznatky a rýchle šírenie informácií výrazne prispeli k tomu, že malá časť obyvateľov dokáže zásobiť celú ľudskú civilizáciu potrebnými potravinami.
Napriek tomu si poľnohospodár stále v duchu spieva spomenutú pieseň. Každý, kto pracuje v tomto odvetví, si uvedomuje, že jeho práca sa nezjednodušila – ba mnohí hovoria, že sa ešte skomplikovala. Prečo to tak mnohí cítia?
Existujú rôzne názory a argumenty, ktoré sa to snažia vysvetliť. Osobne sa domnievam, že najvýraznejším dôvodom je to, že väčšina spoločnosti dnes už nevie, odkiaľ skutočne pochádza jedlo, ktoré konzumuje pri rodinnom stole či v rýchlom občerstvení.
Možno práve toto je jedna z našich najväčších výziev: stali sme sa neviditeľnými. Sme prítomní v každom kúsku chleba, v každom pohári mlieka, a predsa na nás myslí len málokto. Keď ide všetko dobre, berie sa to ako samozrejmosť; keď sa niečo nepodarí – je toho málo alebo je to drahé – zrazu mnohí pripomenú, aké ľahké je hľadať príčinu problémov na poliach alebo u samotných farmárov.
My však vieme, že pôda nie je len pracoviskom, ale aj naším spoločníkom. Treba ju pozorne sledovať, trpezlivo sa o ňu starať, niekedy sa pred ňou skloniť, inokedy sa s odvahou pustiť do úlohy. Kto pracuje na poli, ten nielen vyrába – ten nesie zodpovednosť. Napriek vrtochom počasia, napriek nevyspytateľnosti trhu, každý deň robí všetko preto, aby bolo jedlo na stoloch ľudí po celom svete.
Práve preto si na konci roka, keď máme o niečo viac času na bilancovanie, zaslúžime chvíľu zastaviť sa a nevidieť len starosti. Lebo nech bol rok akokoľvek náročný, niečo sa nám opäť podarilo: zasiali sme, starali sme sa, zožali sme. Pracovali sme v súlade s rytmom prírody. A to je samo osebe vedomosť s nevyčísliteľnou hodnotou, ktorá sa dedí po stáročia.
A možno je najdôležitejšie to, že vždy prichádza niečo nové: nová výzva, nová technológia, nová nádej. Poľnohospodárstvo nie je len o zachovaní toho, čo sme dostali, ale aj o jeho zveľaďovaní. O tom, aby bolo čo žať aj v nasledujúcom roku – a aby bolo na čo byť hrdý.
A tak keď opäť začujeme starú melódiu, možno sa nad ňou môžeme aj pousmiať. Áno, vietor veje – niekedy chladno, niekedy kruto, ale nás napriek tomu zastihne pevných. Lebo ten, kto pracuje so zemou, vie, že napriek všetkým ťažkostiam je naša práca zmysluplná, potrebná a nenahraditeľná. A hoci máme často pocit, že len málokto chápe váhu našich každodenných úloh, my vieme, prečo to robíme.
Keď sa blíži koniec roka, nech je táto myšlienka naším sprievodcom: poľnohospodárstvo nie je len odvetvie, ale povolanie, ku ktorému treba srdce. A pokiaľ budú existovať ľudia, ktorí sa s týmto srdcom obracajú k pôde, budú znieť slová ľudovej piesne nie ako sťažnosť, ale ako pripomienka – že napriek každému závanú vetra stojí za to pokračovať.
Ing. Tomáš Szabó
poľnohospodársky poradca
1. december 2025
